Zvierací zabijaci - druhá časť

Svet je plný mimoriadnych zvierat a my sme začali skúmať len prvých pár. Dnes sme si teda pripravili pokračovanie. Poďte sa s nami pozrieť na ďalšiu štvoricu supervrahov, ktorí svojimi schopnosťami fascinujú svet.

Odranec pravý: Spôsobuje nevyliečiteľnú bolesť. Je to bežná ryba, ale nevidno ju často, pretože sa dokáže veľmi efektne a dobre maskovať, vďaka čomu vyzerá ako kameň pokrytý riasami. Na prvý pohľad vyzerajú neškodne, ale niekoľko obetí, ktoré dali na prvý pohľad už doplatili. Ak je odranec v pokoji, má ostne na chrbte stočené dozadu. Keď ho však niečo vyruší, alebo sa zľakne, vztýči ich. Jeho ostne sú napojené na jedové žľazy. Obeť teda dostane smrtiacu viacnásobnú injekciu. Otrava býva neopísateľne bolestivá. Obeť kričí v hrozných mukách niekoľko hodín až kým sa jed sám nerozloží a nie zriedka prosí lekárov aby postihnutú končatinu amputovali. Morfium ani iné ľuďom dostupné spôsoby liečenia, alebo aspoň tíšenia bolesti nezaberajú.

Medúza Štvorhranka smrteľná: Smrť nastáva do dvoch minút. Má na svedomí viac obetí než hady a žraloky a to prosím pekne nemá ani mozog! Sama osebe je zaujímavým výtvorom evolúcie. Má šesť očí, takže vidí do všetkých smerov, hlava je o veľkosti loptičky a ramená môžu byť dlhé až 25 centimetrov. Ak by ste plávali v jej blízkosti osamote a popálila by vás, nemáte šancu prežiť. Medúzy nevedia plávať, sú odkázané na morské prúdy, svoju korisť teda nemôžu aktívne prenasledovať ako žraloky. Majú teda vyvinuté pŕhliace chápadlá, ktoré okamžite usmrtia korisť a ona si ju potom môže v pokoji zožrať. Ale štvorhranka je výnimka. Vie plávať a dokonca tak rýchlo ako človek, až sedem a pol kilometra za hodinu. Jej pŕhlivé bunky sú celkom unikátne. Reagujú rýchlosťou 15 metrov za sekundu čo je najrýchlejšia biologická reakcia v celej živočíšnej ríši. Keď štvorhranka zaútočí, vypúšťa jed z miliónov pŕhlivých drobných buniek. Jej pružné ramená sú priam stvorené na rýchly útok. Reagujú na chemický dotyk s kožou obete. Ak sa vás dotkne, už nie je cesta späť. Každá z tých drobných buniek obsahuje do klbka stočenú harpúnu plnú jedu, a nikdy nezasiahne len jedna. Dokonca aj keby sa človek z jej zovretia dostal, konce harpún so spätnými háčikmi mu zostanú zabodnuté v tele a ešte ďalších päť minút vylučujú jed. Bolesť, ktorú spôsobuje popálenie je taká intenzívna, že človek má pocit, akoby horel zaživa. Bez srandy. Uhorenie zaživa je opisované ako tá najhoršia bolesť na svete a popŕhlenie štvorhrankou sa tomuto pocitu úplne rovná. Sú to dve minúty hrozitánskej agónie. Cez množstvo raniek sa do krvného riečiska dostáva jed. Pravdepodobne nejestvuje nič, čo by človeka zabilo rýchlejšie. Hlavnou zložkou jedu sú kardiotoxíny. Už za jednu minútu doputuje jed k srdcu, začne mu napádať bunky a zablokuje elektrochemycký prenos vzruchov v miestach, ktoré stimulujú sťahy a rozťahy srdca, systolu a diastolu. Výsledkom je úplne zlyhanie srdca a to v priebehu pár minút. Ak nie je mozog zásobený kyslíkom, prestane po šiestich minútach vykonávať riadenie organizmu. Odumiera. A v tomto štádiu už obeti niet pomoci. Na počudovanie ale existuje jedna vec, ktorá dokáže pomôcť. Ocot. Obyčajný ocot, ktorý máte doma. Dokáže totižto úplne neutralizovať jed. Otázne je, kde ho nabrať, keď sa potápate pri útese, že áno. Najdôležitejšie je dostať obeť čo najrýchlejšie na resuscitačnú jednotku, ak teda máte po ruke ocot. Ak nie, do dvoch minút vám zomrie v rukách. A aj keby ocot zabral, človek ešte niekoľko týždňov pociťuje hrozné bolesti a jazvy po popálení mu zostanú navždy. Dá sa teda povedať, že ak obeť nemá výslovné šťastie, takmer v 99,9 prípadoch umrie skôr ako sa jej dostane pomoci.

Snovačka hasseltova (Latrodectus hasselti): jeden s najmenších zabijakov sveta: smrť nastáva do troch hodín. Najrozšírenejšia je v Austrálii, tam na ňu natrafíte úplne všade, je na každom kroku. Takže všetci arachnofobici si môžu kúpiť letenku do Austrálie. Snovačky sú schopné zabiť korisť 50 krát väčšiu ako je ona. Jej sluch sa zakladá na vibráciách, ktoré spracováva, akoby počúva, svojimi nohami. Aktívna je najmä v noci. Miluje tmavé kúty a priestory a keďže je taká prítulná, môže sa ľahko stať, že si urobí úkryt v topánke položenej na verande, v hračke nechanej na trávniku, či pod vankúšom na záhradnej stoličke. A aj napriek tomu, že sa neradí medzi agresívne druhy pavúkov, pri ohrození uhryzne. Teda pri vsunutí nohy do topánky, posadenie sa na záhradnú lavičku, alebo pri tom ako dieťa zdvihne hračku, poprípade do nej strčí prsty. Jed snovačke vyteká z chelicer – kusadiel, ktoré slúžia ako duté ihly. Skrátka zaborí cheliceri do obete a z jedového vačku vytlačí dávku jedu. U človeka sa tento jed najprv dostane do lymfatického systému a odtiaľ do celého tela. Hlavnou zložkou jedu je latrotoxín spôsobujúci deštrukciu nervového systému. Obeť cíti náhodne sa objavujúcu a miznúcu bolesť na rôznych častiach tela. Porušené nervové centrá ju nevedia správne lokalizovať a tak ju premietajú všade možne. Akoby telo dostalo poruchu. Medzi ďalšie príznaky otravy patrí nevoľnosť, zvracanie a bolesť žalúdka. Ak sa do troch hodín podá protilátka, človek prežije.

Sklípkanec jedovatý (Latrodectus mactans), hrozivý obyvateľ Sydney: smrť nastane do troch hodín. Táto Austrálska potvora je jedným s najnebezpečnejších pavúkov na svete. Je oveľa jedovatejší a agresívnejší než snovačka. Samičky väčšinou nevychádzajú s úkrytov, ale samčeky áno a to práve vtedy, keď si hľadajú frajerky a práve vtedy dochádza ku stretom s ľuďmi. Zvláštnosťou pri tomto druhu je to, že jed sklípkanca je pre cicavce neškodný. Pre všetky okrem človeka. Miluje chladné tmavé miesta, trebárs topánky a jeho jed má 40 rôznych toxínov, z čoho je pre človeka nebezpečný Robustoxín. Ide o nervový jed s opačným účinkom ako ostatné neurotoxíny. Namiesto toho aby narušil nervový systém, preťaží ho, vytvorí v ňom elektrický chaos a vyskratuje ho ako zle zapojenú mašinu. Takže človek sa začne nekontrolovateľne potiť, slintať, slziť a nemôže s tým prestať. Zvyšuje sa mu srdcovo-cievny tlak a svaly zachvacujú silné kŕče. Pociťuje veľmi silnú bolesť a neskôr začína mať vážne problémy s dýchaním. Nie len že sa zvyšuje tlak krvi v cievach, ale aj tlak vzduchu v malých pľúcnych vačkoch – alveolách. A keď sú tie naplnené na prasknutie, začne do nich tiecť lymfa, vzniká pľúcny edém, tzn., opuch pľúc. Človek sa teda topí sám v sebe.

Zaujal ťa článok? Nezabudni ho zdieľať a odoberať môj blog, aby ti už nič neušlo. Veľmi pekne ďakujem za prečítanie.