Zvierací zabijaci - Časť prvá

Zvieratá všade na svete musia loviť aby prežili. Prečo však občas hľadia na človeka ako na korisť? V sérii článkov sa pozrieme na niekoľko skutočne výnimočných tvorov a priblížime vám ich výnimočné zbrane, spôsob života a lovu. Poďme sa baviť o hrôzostrašných zvieracích zabijakoch.

Žralok Biely (ľudožrút): Človeka roztrhá za pár minút. Dorastá do dĺžky 6 metrov a môže vážiť až 3 tony. Útočí rýchlo a bez varovania. Patrí do skupiny žralokov, ktoré najčastejšie útočia na človeka. Nerobí to však naschvál. Človek plávajúci na surfovacej doske, alebo oblečený v potápačskom obleku mu pripomína jeho najčastejšiu korisť – uškatca. A práve vďaka takýmto omylom dochádza ku fatálnym stretnutiam, ktoré človek málokedy prežije.

Tento nádherný a rešpekt vzbudzujúci tvor bol stvorený na dve veci: na lov a udržiavanie biologickej rovnováhy. Na vyhľadávanie koristi používa množstvo receptorov, ktoré mu pomáhajú odhadnúť vzdialenosť, alebo ju presnejšie lokalizovať. Žralok dokáže vnímať korisť na obrovské vzdialenosti a pach krvi ucíti na takmer dva kilometre. Navyše má aj vynikajúci zrak. Vedci skúmali ich sietnicu a je zjavné, že žralok dokáže vidieť farebne a že vidia aj za šera. A to je práve čas, kedy žralok loví a kedy dochádza ku najviac útokom. Na svitaní a za súmraku sú žraloky najaktívnejšie, ale pozor, to neznamená, že v iných častiach dňa odpočívajú. Žralok nikdy nevynechá príležitosť na lov ak zbadá, alebo ucíti vo vode iného tvora, o ktorom sa nazdáva, žeby mu mohol spestriť jedálniček. Žraločí zrak je veľmi citlivý a ľahko sa prispôsobí aj slabému svetlu za šera. Pomáha im k tomu reflexná plocha v oku zvaná tapetum lucidum. Ľudské oko vníma svetlo len raz a to vtedy, keď mu prejde sietnicou. U žraloka sa však svetlo odrazí od reflexnej vrstvy a opäť dopadne na sietnicu. Vďaka tomu je jeho zrak sedemkrát citlivejší na svetlo než ľudský. Ak už korisť zbadal a zameral sa na ňu, čo najrýchlejšie sa snaží dostať sa k nej a znehybniť si ju prudkým a fatálnym stiskom hrozivých čeľustí. Jeho zuby sú samé o sebe dokonalými reznými zbraňami. Keď ju teda stlačí, občas to spraví na viackrát aby si bol istý, že je dokonale znehybnená a doráňaná, potom ju pustí a pláva dookola nej a s neuveriteľnou trpezlivosťou čaká kým vykrváca. Potom sa v pokoji nažerie. Zvyčajne stačí jeden smrtiaci stisk a obeť to má za sebou.

Žralok Belavý: človeka zabije do troch minút. Jeho výnimočná adaptácia mu umožňuje znášať aj sladkú vodu, preto často opúšťa oceán, aby si hľadal potravu v riekach. Tu je však vyššie riziko, že narazí na plavcov, alebo rybárov. Tak ako Biely žralok, aj Belavý má plný arzenál zbraní a superschopností. Keďže zorientovať sa v rozbahnených riečnych vodách nie je jednoduché, používa namiesto zraku čuch. Ten je až desaťtisíc krát silnejší a dokonalejší než náš. Narozdiel od cicavcov, nozdry žraloka nie sú spojené s dýchacím ústrojenstvom. Čuch teda nie je ničím narušený a cez dýchacie ústrojenstvo mu neustále prúdi voda. Analýzou pachových vnemou sa zaoberajú až dve tretiny mozgu a krv dokáže ucítiť až na vzdialenosť piatich kilometrov. Mnoho žralokov, vrátane Belavého dokáže rozpoznať aj elektromagnetické pole. Vníma slabé elektrické výboje, ktoré vydáva svalovina živých tvorov. Na to mu pomáhajú špeciálne receptory uložené blízko nosa a čeľustí zvané Lorenziniho ampule. Slúžia mu ako snímače. Informácie takto získané putujú rovno do mozgu a žralok mieri rovno za korisťou. Útok je prudký a priamy. Silné zuby sa zaboria hlboko do svalov a kostí a otvárajú dôležité tepny. Tak ako mnoho iných žralokov, aj tento necháva obeť vykrvácať.

Či už máte žraloky radi, alebo sa ich bojíte, potrebujeme ich. Sú veľmi dôležité pre rovnováhu a zdravie morí a oceánov.

Tajpan veľký: smrť môže prísť do jednej hodiny. Je to najjedovatejší had planéty. Má toľko jedu, že jedno uhryznutie môže zabiť až sto ľudí. Dorastá do dĺžky šesť metrov a obete si vyhľadáva pomocou jedinečného čuchu. Jeho získavanie informácie zo vzduchu je oveľa dokonalejšie ako ňuchanie ňufákom. Hady majú rozoklaný jazyk, znamená to, že sa na konci delí na dva končeky do tvaru Y. Každý konček vidličky vníma pach. Môžeme povedať, že vníma pach z dvoch strán, tak ako my počujeme či zvuk ide z pravej, či z ľavej strany, had vie, či pach ide z pravej či z ľavej strany. Ako to funguje? Had vystrčí jazyk a naberie si naň pach. Vtiahne ho späť do papule a vsunie konce vidličky do dvoch otvorov na podnebí, ktoré vedú priamo do Jacobsonovho orgánu, tiež zvaného aj vomeronazálny orgán. Tento špeciálny orgán slúži na rozpoznávanie chemických informácii zo vzduchu. Je to istá obdoba ňuchania, ale oveľa, oveľa dokonalejšia než keby ňuchal nosom. Tak vlastne vie, ktorým smerom sa vydať. Akonáhle sa had do koristi zahryzne, za jedinú sekundu pretečie cez zub dlhý trinásť milimetrov šesťdesiat miligramov jedu. Ide o najsilnejší neurotoxický jed na svete a má hrôzostrašné a fatálne účinky. Prerušuje systém chemických odkazov medzi sinapsiami. Sinapsie sú miesta spojení medzi nervovými bunkami. Akoby kábliky, pomocou ktorých komunikujú nervové bunky. Mozog teda prestane komunikovať so zvyškom tela a naopak. Mozog nevie čo robí telo, telo nevie čo má robiť, lebo nedostáva rozkazy od mozgu a všetko sa rúca. Svaly, ktoré neprijímajú signály sa nevedia kontrahovať a relaxovať, teda zmršťovať sa a zas sa uvoľňovať. Postihnutý najprv zažíva bolesť hlavy, potom nevoľnosť a halucinácie. Behom dvadsiatich minút mu ochrnutie prejde až do dýchacieho ústrojenstva a vyradí ho z činnosti. Paralyzuje bránicu – Veľký plochý sval oddeľujúci brušnú krajinu od hrudnej, čiže sa nemôžu hýbať pľúca ani rebrá. Nemôže dochádzať ku látkovej výmene a okysličovaniu a do šiestich minút dochádza ku uduseniu. Okrem Tajpana veľkého existuje aj Tajpan Malý, ale je známe, že oba tieto druhy sa ľuďom pokiaľ možno vyhýbajú.

Pakobra Východná: Smrť môže prísť do pol hodiny. Tajpan je najjedovatejší had na svete, ale Pakobra za ním nezaostáva až tak veľmi. Zaslúžene jej patrí druhé miesto. Je o trochu menej jedovatá, čo pre človeka nemá veľký význam, že áno, lebo má ohromne silný jed a navyše oveľa nebezpečnejšia a to pre dve veci. Po prvé: pre svoj divoký temperament. Tam, kde by ostatné hady volili útek, ona by zvolila boj a po druhé,pre miesto kde žije. Spomínali sme, že Tajpany sa ľuďom pokiaľ možno vyhnú. Pakobry nie. Oni sa naschvál držia pri farmách a obydliach, pretože tam žije ich obľúbená korisť – hlodavce. A keď sa skrížia cesty nič netušiaceho človeka a pakobry, výsledok býva väčšinou veľmi tragický. Narozdiel od Tajpana je stisk Pakobry slabý. Má aj menšie zuby, len kolo šiestich milimetrov. Sú to veľmi nervózne a prchké hady a veľmi rýchlo útočia. Ak by vás uštipli, neutekajte si po pomoc sami. Len by ste podporili prúdenie jedu do krvi. Čo sa toho týka, je zložený až zo šiestich rôznych toxínov, vrátane rýchlo pôsobiaceho prokoagulantu zabraňujúceho zrážanlivosti krviniek. A ak sa krv prestane zrážať, je to katastrofa. Krv nie je len tekutina, má v sebe aj čiastočky, krvinky a doštičky, ktoré sa v prípade poranení spájajú do takzvaného krvného koláča, ktorý zalepí ranu. To je tá chrumkavá krusta na rane, ktorú tak radi lúpeme a potom sa nám rana zas úžasne rozkrváca. Práve tomuto jed zabráni. Behom piatich minút sa celý krvný obeh dramaticky zmení. Pri akomkoľvek drobnom poranení, alebo pohybe dochádza ku krvácaniu. Môžu praskať drobné cievy vo vnútornostiach, alebo v mozgu čím dochádza ku zaliatiu krvou, ku mozgovej príhode. Ak má korisť nejaké zranenie, krv cez tú ranu bez ustania vyteká. Následky vo vnútri organizmu sú desivé, pretože vlastne umiera na vnútorné krvácanie. Ak dôjde ku krvácaniu do mozgu, zvyšuje sa vnútrolebečný tlak a z funkcie môžu byť vyradené životne dôležité centrá. Pri uštipnutí vám život môže zachrániť len veľmi rýchle jednanie záchranárov. Tí najprv tlakovým obväzom zaškrtia ranu, aby sa jed nešíril do celého tela. Ďalším krokom je sérum – protijed. Ak sa podá obeti do tridsiatich minút, má šancu na prežitie. Mala by sa obnoviť zrážanlivosť a ustať krvácanie.

Tak ako žraloky, aj hady sú veľmi dôležité a užitočné pre náš ekosystém. Človek sa len nevie zmieriť s tým, že had je aj pri všetkých našich zbraniach a rozume stále mocnejší než my. Zdémonizovali sme si ho a to celkom zbytočne. Každé zviera si zaslúži žiť, má svoju úlohu vo svete a my, hoci sme sa pasovali za pánov tvorstva nemáme právo rozhodovať o tom, ktorý druh tu bude a ktorý nie. A ako sme sa ráčili presvedčiť, mnoho druhov už vďaka našej činnosti nie je na svete.

Páčil sa ti tento článok? Nezabudni ma odoberať, aby ti už nič neušlo.